,, Kuša je barbarský druh luku, ktorý Gréci vôbec nepoznajú. Napína sa tak, že pravica napína tetivu a ľavice od nej ťahá lúk. Ten, kto napína túto ďalekostrielnú útočnú zbraň, sa musí nakloniť dopredu, oprieť oboma nohami do polkruhu lučište a oboma rukami ťahať tetivu všetkou silou k sebe. Uprostred kuše je na tetive upev polválec dlhý ako slušne veľký šíp, ktorý siaha od tetivy k oblúku luku. Jeho žliabkom sa z kuše vystreľujú šípy. Do žliabku sa vkladajú krátke, ale veľmi hrubé strely, ktorých predná časť je potiahnutá silnou vrstvou železa. Keď sa tetiva prudko napne a potom celou silou povolí, strely sa neodrážajú od svojho cieľa, ale prerazí štít a ťažký železný pancier a pokračujú vo svojej dráhe, tak mohutná a nezadržateľná je prudkosť týchto striel. Taká strela už dokázala preraziť aj bronzovú sochu, a keď zasiahla hradbu veľkého mesta, buď uviazol jej hrot v hradbe, alebo celá strela vnikla do hradby a zmizla v nej ..."
História
Prvé zmienky o kuší, vrátane jej širokého nasadenia, pochádzajú z Číny približne z roku 200 pred nl. Mnohé dôkazy ale hovorí o tom, že vynález je ešte starší a pochádza z juhovýchodnej Ázie.
Nezávisle na Číne bola kuše vyvinutá v 5. storočí pred nl v gréckych mestských štátoch. Vzhľadom na dlhé nabíjanie nebola považovaná za príliš účinnú zbraň s výnimkou obliehania. Ako jej vylepšenia vznikla okolo roku 400 pred nl balista.
Výnimkou v použiteľnosti bola čínska opakovacia kuša, ktorá bola používaná od začiatku nášho letopočtu až do 19. storočia. Umožňovala vystreliť za 15 sekúnd až 20 šípok a bola úspešne používaná, ako obranná zbraň na Veľkej čínskej steny.
V Európe sa kuša uplatňovala predovšetkým v období stredoveku, pretože to bola (spolu s dlhým lukom) jediná zbraň, schopná na diaľku zneškodniť rytiera v zbroji. Na rozdiel od luku bol výcvik strelcov z kuše relatívne lacný, krátky a jednoduchý. Na druhú stranu nevýhodou kuše bola väčšia hmotnosť a menšia rýchlosť streľby: asi jedna až dve strely za minútu. Napríklad florentský kronikár Giovanni Villani uvádza, že lukostrelec strieľa trikrát rýchlejšie, než janovský vycvičený strelec z kuše. Kuša bola pôvodná zbraň predovšetkým v krajinách západnej a strednej Európy, zatiaľ čo Arabi a byzantskí Gréci ju nepoznali.
Kuša bola podľa niektorých prameňov na Druhom Lateránska koncile v roku 1139 oficiálne zakázaná cirkví v boji proti kresťanom, to ale nebránilo užívať ju v krížových výpravách proti Arabom a heretikům. Aj napriek tomu sa kuša v stredovekej Európe používala aj v boji proti iným kresťanom. S nástupom strelných zbraní v 15. storočia kuše postupne strácala svoj význam. V českých krajinách patrila i k vybaveniu husitských bojovníkov a mestských streleckých spoločností. Jej používanie v poľovníctvu a streleckých súťažiach je doložené až do začiatku 17. storočia.
Kuša zažíva svoju renesanciu v druhej polovici 20. storočia, odkedy vďaka novým materiálom je možné radikálne zredukovať jej hmotnosť. Dodnes je kuša užívaná ako športové zbraň, v niektorých krajinách ako lovecké náčinie (v Česku je rovnako ako luk pre lov zakázaná) a objavuje sa vo výzbroji niektorých špeciálnych jednotiek (napr. špeciálne jednotky Juhoafrickej republiky). Proti ľahkým zbraniam má totiž výrazne tichší výstrel bez záblesku, malý spätný ráz a - podobne ako v stredoveku - je schopná účinne prestreliť aj nepriestrelné vesty.
